HĽADALA SOM ZMYSEL ŽIVOTA…
Asi každý z nás raz v živote rozmýšľal nad zmyslom života, nad tým odkiaľ sme sa tu vzali a kam pôjdeme po smrti. Niekto by povedal, že je to otázka za milión, keďže je to nemožné zistiť. Podobne aj ja som prechádzala životom a vždy som narazila na tieto otázky.
Do môjho života prišiel strach, neistota, beznádej, zúfalstvo…
To neznámo sa ma zmocňovalo až tak, že do môjho života prišiel strach, neistota, beznádej, zúfalstvo. V tejto situácií som videla len jeden únikový východ. Vyrastala som v rodine, kde mama bola ateistka a otec bol vychovávaný v kresťanskej viere. Veľa si z detstva o tejto oblasti nepamätám, ale útržky, kedy s nami otec čítal Bibliu sa mi vybavujú. Taktiež vo mne zanechali stopy hodiny náboženstva a dokonca kresťanský tábor. Po rozvode rodičov, približne keď som mala 12 rokov, vzťahy s otcom ochladli a celý môj svet, ktorý som si do vtedy „vysnívala“ sa rúcal ako domček z karát. Otec ešte pred rozvodom trval na tom, aby sme mali absolvovanú konfirmáciu. Po roku konfirmačnej prípravy som to vzdala, nevidela som zmysel sedenia v kostole, kde mi každá sekunda pripadala ako hodina. Práve vtedy som prechádzala tým ťažkým, beznádejným a bezduchým obdobím temnoty až depresie. Nič ma nebavilo, nedokázala som sa už tešiť zo života a bála som sa smrti. Bála som sa so svojimi pocitmi komukoľvek zdôveriť. Keď si ma všimla mama, povedala som jej svoje obavy, ale odpoveď ma ešte viac „potopila“ do depresií. Prichádzala nespavosť, bolesti hlavy, chvíľkové potešenie mi prinášalo jedlo a prejedanie sa.
Rozhodla som sa pokračovať v konfirmačnej príprave…
V tomto všetkom zúfalstve som poprosila mamu, aby sa išla za mňa prihovoriť, aby ma vzali späť na konfirmačnú prípravu. Niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že to je miesto, kde môžem nájsť pokoj. Keď som vošla do budovy auditória, kde sa konalo vyučovanie, zmocnil sa ma nezastaviteľný plač, ale taký, ktorý mi priniesol úľavu a vyslobodenie. Od toho dňa sa moje depresie už nikdy nevrátili. Vtedy som si to nevedela vysvetliť, ani som to nikomu v zbore nepovedala, ale teraz verím, že ma vtedy Duch Svätý viedol a Pán Ježiš ma zo svojej milosti vyslobodil, aj keď som Ho vtedy ešte nepoznala.
Chcela som poznať Toho, kto ma zachránil, ale nechcela som byť mníška ani farárka…
Po tejto skúsenosti sa môj život zlepšil, no vzťah s Pánom sa neprehĺbil. Bola som síce bližšie k Nemu, ale nepoznala som Ho, nevedela som čo mám robiť, ani na hodinách konfirmačného vyučovania som nedokázala pochopiť veci, ktoré mi boli predkladané. Pomyslela som si, že náboženstvo je teda o tradíciách a bežný človek sa k Bohu tak blízko ako kňazi a ľudia žijúci v kláštoroch asi ani nedostanú. Zmierila som sa s tým, aj keď ma to vnútorne ubíjalo, lebo som vedela, že chcem vedieť, kto ma zachránil, ale. Môj život išiel ďalej, prišli prvé sklamania, kedy som sa v beznádeji modlila k Bohu s prosbou o pomoc, v horšom prípade som bola nahnevaná na celý svet aj na Neho. Keď mi bolo dobre, prirodzene som k Bohu neinklinovala. Ale obdobia vzostupov a pádov mi naznačili, že keď to takto pôjde ďalej, tak môj život smeruje tam, kde som bola, do neistoty, depresií, zúfalstva. Videla som sa akoby som bola na nejakej húsenkovej dráhe, život ma unášal ako list vo vetre a ja som ani nevedela, že prečo som na tomto svete. Samozrejme, svet má nároky – krása, bohatstvo, kariéra, rodina, dom, auto, a podobné veci. V hĺbke srdca som vždy verila, že Boh existuje. Nevedela som Ho však nájsť. Bibliu som čítala sporadicky, aj to som veľmi nechápala, že čo čítam. Do zboru som chodila keď mi bolo ťažko. Takto to so mnou išlo asi 15 rokov.
Nič mi nechýbalo, no napriek tomu som cítila vnútornú prázdnotu…
Keď som sa vydala s stala matkou, uspokojila som sa, že som naplnila cieľ života. Nič mi nechýbalo, žili sme si dobre, síce sme mali manželské turbulencie asi ako každý, hovorila som si. Zrazu do môjho života prišiel jeden človek. Na prvý pohľad obyčajný, ale teraz viem, že to nebola náhoda ale Pánom mierená presná strela do môjho srdca. Asi po roku nášho priateľstva som cítila, že aj keď môj život by mi veľa ľudí závidelo, ja cítim vnútornú prázdnotu. Ale keď som sa pozrela na toho človeka, nevedela som ako môže byť taký pokojný a radostný aj napriek všetkým tým okolnostiam. Čím viac sme sa poznali, tým viac som sa udivovala nad tým, čo je to, čo má ten človek a ja to nemám, čo je zdrojom toho pokoja, tej radosti a tej lásky. Až nadišiel ten čas, kedy moje srdce už bolo totálne vyprahnuté až som sa opýtala: Čo máš ty, čo nemám ja? Odpoveď bola mojím začiatkom poznávania Pána Ježiša.
Ježiš sa stal Pánom môjho života a začala som Ho spoznávať…
Aj keď opatrne, ale s vierou som vykročila v ústrety Tomu, ktorý na mňa tie dlhé roky čakal. Každý nový deň priniesol do môjho života odpovede. Zrazu som si uvedomila, že Pán Boh je všadeprítomný a že neexistujú z Jeho strany žiadne prekážky, prekážky sú len na našej strane. Pán naplnil moje srdce doplna radosťou a pokojom a otvoril mi dvere do tej nekonečnej záhrady nádhernej lásky, kde On sám seba ponúka ako dar pre všetkých. Znovuzrodenie je veľký zázrak. Dnes už viem, že kde patrím a kto som a kde smerujem a som slobodná ako nikdy predtým. Jediným Pánom môjho života je Pán Ježiš Kristus.